Mŕtveho koňa treba pochovať, ale ja sa nechcem lúčiť

¶ Včera o desiatej večer som si ľahol do postele a tešil som sa, že konečne pôjdem spať skôr. Posledné týždne, ak nie mesiace, chodievame spávať okolo polnoci. Lenže ako som si ľahol, hlavou sa mi začal víriť milión myšlienok, nevedel som sa zastaviť. Snažil som sa ich teda aspoň udržať okolo jednej veci, nech neriešim nevyriešiteľný počet problémov. A tak som premýšľal, čo s týmto mojím blogom.

O jazdení na mŕtvom koni

¶ Popravde, tento blog/newsletter je pre mňa "najzbytočnejší" projekt, čo sa týka merateľnej hodnoty. Áno, archív celého blogu je sprístupnený za platené členstvo, ale tých členov je máličko a vôbec sa to posledné obdobie nemení. Skôr ubúdajú. Plus, píšem ho na platforme Ghost.org, ktorá je drahá a viac-menej zje väčšinu tých zarobených peniažkov. Moc mi neostane. Finančne sa mi to neoplatí, som akurát rád že neprerábam.

Okrem toho blogy dnes nikto nečíta. Priniesť nových ľudia na akékoľvek webstránky, je veľmi ťažké. Na blog ešte ťažšie. Všetci ľudia pozerajú videá na sociálnych sieťach. Blogy umreli. Ak premýšlate, že by ste sa stali blogerom, nerobte to!

Newslettre ešte žijú, ale... Vlastne je to to isté ako blog. Akurát čitateľ nemusí ísť na webstránky autora, ale môže si článok prečítať priamo v maily. Ale newslettre bojujú s informačným zahltením mailovej schránky a ľudia konzumujú obsah hlavne na sociálnych sieťach. Platformy ako Substack sa snažia tieto dva svety premostiť, vytvárajú sociálnu sieť pre písanie, a osobne to považujem za skvelé, ale neviem či je to pre mňa. Možno to vyskúšam, ale... Ako napísal Martin Kavka vo svojom newslettri o newslettroch (odporúčam), mrtvého kona človek nerozbehne. A môj blog je mŕtvy kôň. Správne rozhodnutie by bolo pochovať ho. Ale...

Slepé cestičky

¶ Tento blog píšem od roku 2009. Miesto toho, aby som včerajšiu noc premýšlal nad pohrebom, tak som o jednej ráno premýšľal nad tým, ako ho zlepšiť. Ak by som sa mal rozhodovať racionálne, mal by som ho zavrieť a sústrediť sa iba na Youtube a Instagram. To by mi poradil každý správny influencer, či marketér. Viem, že by to dnes z komerčného hľadiska bolo správna voľba. Na môj blog nikto nechodí, avšak idem s pravdou von! Je to môj najobľúbenejší kreatívny projekt (a Instagram neznášam).

Najradšej píšem. Pretože písanie je objavovanie. Ja neviem, čo bude ďalšia veta ktorú napíšem, ani čo bude ďalší odsek. Napríklad keď som začal písať tento text, vedel som len, že vám chcem zdeliť, že som úplne zmenil ceny členstva a ba dokonca vás chcem vyzvať, aby ste si ho zrušili! Miesto toho zrazu píšem dlhý článok ktorý sa k tomu finálnemu zdeleniu dostane až na konci. Aj to je zle! Každý marketér by mi vynadal. Ale presne preto mám blogovanie rád. Lebo môžem všetkých marketérov (aj toho, čo vo mne žije) poslať do ...

Ja písaním objavujem. Objavujem nové vety, nové odseky, nové myšlienky. Písanie kníh je rovnaké, ale oproti blogu má jednu veľkú (ne)výhodu. Text, ktorý píšem, čitateľ uvidí až o rok neskôr. Lebo text knihy prepisujem, a potom ho prepisujem, a potom ho prepisujem a stále dokola. Minimálne pol roka. Potom ho prepisujú oponenti, potom ho prepisujem opäť ja. Potom ho prepisuje redaktor, potom ho prepisujem opäť ja. Potom sa kniha zalamuje, tlačí, dáva do distribúcie a robí sa marketing. Tento blog dopíšem a hneď vám ho pošlem. To je jeho krása! Píšem ho rovno na webstránkach. Nikto ho pred odoslaním nečíta. Je určite plný gramatických chýb. No a čo! To je jeho krása.

Preč so všetkým!

¶ Tento blog nečíta veľa ľudí. Ešte menej si chodí pozrieť, ako vyzerajú vlastne tie webstránky, nad ktorými som premýšľal do jednej rána. Vlastne nie, neostal som len pri nepremýšľaní. Vedel som, že ak neotvorím počítač a nezačnem okamžite zaperacovávať to, nad čím premýšľam, tak nezaspím celú noc. A tak som o polnoci začal ďalej upravovať HTML kód môjho webu.

Nepridával som nové čančíčky. Potreboval som to spraviť tak, ako sa snažím upraviť aj svoj život. Vyhodiť všetko navyše. A tak som z webu vyhodil každý element, ktorý nič nepridával. Vyhodil som každý text, ktorý bolo zbytočné čítať. Dlhý popis o tom, prečo je celý archív blogu platený, som nahradil jedným emotikonom 🔒.

Ľudia to pochopia, načo veľa hovoriť? A taktiež som vyhodil všetky úrovne členstva. Pretým boli tri. Nechal som len jednu za 9,9 € na rok. To je naozaj smiešna suma. Prečo?

Nechcem, aby môj blog bol zadarmo. Lebo nechcem, aby ho čítal každý (marketér v mojom tele sa práve rozzúril). Tento blog je osobný. Veľmi osobný. Vylievam si sem dušu, hľadám tu inšpiráciu. Napríklad jeden odsek z minulého článku sa rozrastie na video na YouTube, lebo ma inšpiroval. Ale keby som ten článok nenapísal, ten odsek by som v sebe nenašiel. Chcem, aby veľa ľudí videlo to video čo natočím, nechcem, aby mi veľa ľudí videlo pod ruky, ako sa tieto nápady rodia. To je len pre vyvolených. A preto som dal blog za platbu. Avšak nechcem na nikoho vytvárať finančný tlak, preto som dal archív blogu za 9,9 € na rok, no texty aj tak posielam ako newsletter zadarmo. Ak by niekto chcel prispieť viac, môže členské platiť aj mesačne. Ale nemusí. Alebo mi môže kúpiť digitálnu kávu. Ale nemusí. Alebo si môže kúpiť moju knihu. To by mal, lebo splácame hypotéku 😉