Ťažký týždeň v Číne - dedinská vs. malomestká nemocnica!
Tak ma pokúsal pes! Vracali sme sa z lesa z prechádzky, vždy chodíme s naším psíkom DuoDuo-m okolo jedného starého dedinského psa, ktorý je žiaľ celý život držaný na reťazi. Je nám ho veľmi ľúto, ale bohužiaľ, na čínskom vidieku je to stále normálne. Je to starý pes, zrejme aj čiastočne slepý a hluchý. Keďže nevie, čo presne sa okolo neho deje, avšak niečo cíti, stále šteká. Náš DuoDuo sa už naučil nevšímať si ho, ale tento deň bolo niečo inak!
Boli sme v lese všetci traja. Ja, Liya a DuoDuo - ktorý mal z toho strašnú radosť. Na prechádzke sme hľadali huby, behali sme hore dole a jeho to neuveriteľne bavilo. Bol nadšený, ba až rozbláznený, plný energie.
Ako sme sa vracali, započul som, že starý dedinský pes opäť šteká, tentokrát však nejak inak. Viac naliehavo. Akoby sa niečo dialo. Nestihol som sa nad tým ešte ani poriadne zamyslieť, keď nám zrazu DuoDuo utiekol. Rozbehol sa rovno k psovi na reťazi. Samého ma to prekvapilo, takéto veci nezvykne robiť. Najprv som naňho skríkol, na sekundu sa zastavil, málokedy sa rozhodne neposlúchať, predsa len náš pes je strašný strachoprd, všetkého sa bojí, ale tentokrát sa len zamyslel a vzápätí vyštartoval znova. Starý dedinský pes bol dosť prekvapený, keď k nemu DuoDuo pribehol. Pustili sa do seba! Ja som ich samozrejme išiel roztrhnúť.
Na začiatku to vyzeralo ako riešiteľná situácia, nemal som pocit, že by sa bili na život a na smrť, obaja sú starí dedovia, náš pes už nemá ani len zuby. Nebál som sa ani len použiť ruky, ani jeden z nich sa ma nepokúsil kúsať. Taktiež s oddeľovaním psov už mám skúsenosti. Od detstva máme doma psov, z toho jedna generácia našich budmerických psov sa milovala biť. Bol to bradáč s boxerom, Morti a Rei, bili sa ako medzi sebou, tak aj s inými psami. Tieto bitky som pravidelne trhal ja, naučil som sa, že je dôležité hneď na začiatku ísť do toho s autoritou. Psy to vycítia. Avšak je to už viac ako desať rokov, čo som naposledy oddeľoval psov, zjavne som vyšiel z cviku.
Psov sa mi podarilo oddeliť, ale náš DuoDuo sa neustále chcel vracať. Aby som mu v tom zabránil, zobral som ho na ruky. To bola chyba. V tom momente som sa totiž pootočil chrbtom k psovi na reťazi a hneď som ho cítil na lýtku. Silno sa zakusol. Potiahol som nohou preč a vytrhol som sa mu. Cítil som bolesť, ale nie silnú, najprv som si myslel, že to bude len modrina. Zjavne ten pes už zopár ľudí pokúsal, spravil mi na nohe poriadne veľkú krvácajúcu ranu. To bola zlá správa. Hneď do nemocnice! Tu, v našej dedine, je zdravotné stredisko, ale nepovažovali sme ho za dostatočne dobré. Kamarát nás aj upozornil, že pravdepodobne nebudú mať vakcíny. Vraj máme ísť do okresného mesta, čo je pol hodiny autom. Našťastie som mal pohryzenú ľavú nohu, pravou som tak mohol šoférovať. Vďaka bohu za automatiku.
Nemocnica v okresnom meste Jianchuan, kam patrí naša dedina Shaxi, je už postaršia, ale aj tak je veľká a pekne čistá. Má jednu pohotovosť, kde bol rad ľudí. Čakali sme asi 20 minút. Liyu to strašne rozčuľovalo, mala pocit, že ošetrenie na pohotovosti predsa musí byť extrémne rýchle, čakať sa nesmie viac ako päť minút. Je zvyknutá zo Šanghaja. Snažil som sa jej vysvetliť, že tak to naozaj funguje iba v Šanghaji, inde vo svete nie, ale nechcela mi veriť. Dúfam, že nebude musieť ísť nikdy na pohotovosť na Slovensku, alebo nebodaj v takom Anglicku.
Najprv ma poslali na chirurgiu, aby mi vyčistili ranu, potom sa mám vraj vrátiť na očkovanie. Čistenie rany prebehlo rýchlo, našťastie nebola až tak hlboká. Zároveň na chirurgii nikto nebol. Povedal by som, že lekár vyzeral prekvapený, že v rámci obeda má pacienta. Potom som sa vrátil k sestre na očkovanie proti besnote. Opýtal som sa, kam si sadnúť, nevidiac nič, čo by pripomínalo miesto na sedenie. Len postoj, povedala, bum a mal som dve injekcie v dvoch ramenách. A boli sme vybavení. Všetko prebehlo veľmi rýchlo a celé vyšetrenie aj s očkovaním ma stálo 25 € ako samoplatcu. Potom som zjedol päť čokoládových croissantov, lebo ma chytil vlčí hlad po sladkom. Rana ma síce veľmi nebolela, ale očkovanie ma dosť odrovnalo. Dva dni som mal migrény a svalovú horúčku.
Dedinka, v ktorej my bývame, je malinká, má asi len dvadsať domov. Čoskoro sa budeme sťahovať, ako som spomínal v minulom článku, ale ešte nás čakajú približne dva týždne. Tu, kde bývame, nie je žiadny obchod ani reštaurácia, treba ísť päť kilometrov do hlavnej dediny. Keďže som mal stále migrény a bol som dosť unavený, na bicykel som sa necítil. Spoločne sme vysadli na Liyunu trojkolku. Ako sme schádzali z kopca, z bočnej uličky zrazu vybehlo nákladné trojkolesové vozidlo, ktoré tu všetci dedinčania používajú na zvážanie tabaku a iných plodín. Dve panie nedali prednosť. Liya začala brzdiť, ale nedobrzdila. Náraz!