Taoistické hory Wudang, rodisko bojových umení

Ako dieťa som miloval kung fu filmy. K láske k Číne som sa dostal vďaka bojovým umeniam a stále som ich veľkým fanúšikom. Nikdy som sa však nevydal po stopách kung fu v Číne. Až dodnes. Ideme do hôr Wudangshan. Najväčších taoistických hôr v Číne a zároveň jedného z rodísk čínskych bojových umení. Naša cesta však nezačína v taoistickej prírode, ale v divokom Šanghaji. Do hôr Wudangshan je to odtiaľ 1 200 km. Najprv treba ísť rýchlovlakom do jednej z najväčších vnútrozemských dopravných križovatiek Číny, mesta Wuhan. Odtiaľ už do mestečka Wudang žiadny rýchlovlak nejde, a tak sme nastúpili na staré dobré vláčiky. Cesta sa v nich stáva oveľa exotickejšou. A aj dlhšou.

O horách Wudang

V Číne je množstvo hôr. Z pohľadu náboženstiev sa delia na niekoľko kategórií: päť veľkých svätých hôr Číny, štyri sväté budhistické hory, štyri sväté taoistické hory. Wudangshan patria medzi štyri sväté taoistické hory Číny, dnes taktiež patria medzi pamiatky UNESCO. Celý park má 72 vrcholkov z ktorých najvyšší je 1 500 m n. m. Na výstup spod hory až na vrchol si treba rezervovať aspoň 10 hodín chôdze do schodov. Vstup stojí síce 140RMB, je ale povinnosťou si k nemu doplatiť ďalších 100RMB za (ne)dobrovoľnú dopravu. Po celom areály je zavedená kyvadlová autobusová doprava. Nádherné taoistické kláštory sú roztrúsené po celej ploche hôr. Veľké sú väčšinou sprístupnené ako pamiatky a stavia pri nich spomínaný autobus. Keď sa však rozhodnete chodiť menej autobusom a viac pešo, nachádza sa ich tu omnoho viac. Niektoré sú navštevované striedmo, iné vôbec, a sú tu aj také, ktorú sú žiaľ zavreté. Počasie nám prialo, keďže popŕchalo neboli tu takmer žiadni turisti a my sme si mohli vychutnať tu pravú taoistickú atmosféru. Chrámy sú tu veľké aj malé, niekedy sú to len sochy skryté vo vytesaných skalách a niekedy naopak neuveriteľné stavby visiace na nebezpečných previsoch. Väčšina dnes stojacich budov pochádza približne z  15. storočia, avšak dejiny tohto miesta sa datujú ešte skôr. V desiatom storočí tu mal vzniknúť štýl bojového umenia wudang boxing. Zaslúžil sa oň mních Zhang Sanfeng, ktorý žil v jednom z miestnych kláštorov. Nepáčil sa mu tvrdý štýl neďalekého Šaolinu a hľadal pokojnejšiu a plynulejšiu formu bojového umenia. Pri jej vzniku sa nechal inšpirovať zápasom vtáka a hada, ktorého sa stal svedkom. Had sa hladko a rýchlo uhýbal pazúrom a zobáku, až kým sa vták úplne nevyčerpal a zápas neprehral.

O Taoizme

Taoizmus je spolu s Konfucianizmom jednou z pôvodných filozofií Číny. Obe vznikli okolo piateho storočia pred naším letopočtom, keď žili najslávnejší mudrci týchto filozofií – Konfucius a Lao-c'. Úplne na začiatku to neboli dve filozofie, ale len jedna. Filozofia, ktorá sa zaoberala životom, tým ako správne žiť a ako byť ušľachtilým človekom. To je presne to, čo majú oba smery spoločné dodnes, rozdiel je však v tom, ako sa o to človek má usilovať. Konfucianisti vravia, že všetky veci musia byť správne pomenované, keď sa zle pomenujú, vzniká spoločenská nestabilita. Vravia, že ušľachtilý človek sa riadi prísnymi pravidlami a obradmi. Taoisti vraveli presný opak. Verili v Tao, cestu. Mohli by sme ju prirovnať aj k nášmu osudu. Taoisti veria, že keď človek pomenuje Tao, Tao prestáva byť Taom. Veria v nestálosť a premenlivosť vecí, vysmievajú sa z Konfuciových pravidiel a zviazanosti. Aj preto boli konfucianisti kedysi úradníkmi a taoisti umelcami, ba často aj žobrákmi. Taoisti verili v jednoduchý život. Kedy je človek šťastný? Keď sa naje ak je hladný, keď sa vyspí ak je ospalý, keď sa oblečie ak je mu zima. Znie to veľmi primitívne, taoisti však vedeli, že to vôbec nie je jednoduché. Rozhodne nie v dnešnom svete a aj preto sú Wudangshan skvelým miestom na hľadanie svojej prirodzenosti.

Cesta na vrchol

Z strednej stanice autobusu sme sa zase vyviezli až na konečnú. Konečné stanice sú dve. Jedna ide k stanici lanovky a druhá k nádhernému chrámu visiacemu na skale. Z oboch staníc sa potom dá ísť na úplný vrchol pešo. Od spodnej stanici lanovky je pešia cesta na vrchol kratšia, od chrámu dlhšia. My sme si vybrali tou dlhšou cestou. Sú to síce len štyri kilometre, ale neustálych schodov hore a dolu. Hlavne však hore. Mysleli sme si, že to nebude nič namáhavé, nohy nás však boleli ešte týždeň. To nič, čo by sme to boli za taoistických pútnikov keby sme nevyšli aspoň jedenkrát pešo? Okrem toho cesta na vrchol je nádherná, plná kamenných mostov a bystriniek. Turistov je málo a dajú sa stretávať len miestni ľudia, ktorí nosia náklady stavebného materiálu a potravín na vrchol na pleciach. Majú tvrdý život, ktorý však zbohatol príchodom turizmu.

Cesta na vrchol nám trvala takmer 5 hodín. Zničení sme konečne dorazili, no čakala nás tu hlavne hmla. Na vrchole skaly sa nachádza obrovský kláštorný komplex, my sme sa však mohli zdržovať len v najnižších častiach. To bola posledná zóna, kde bolo ešte niečo vidieť. Na druhej strane, žilo si to tu pomalým a pokojným životom. Pred príchodom do hôr som sa bál čínskeho turizmu. Po niekoľkoročných skúsenostiach v Číne už poznám jeho tvár. Všade je masa ľudí. Z Wudangshanu som bol nadšený aj preto, že tu to tak nebolo. Namiesto toho nás privítalo naozajstné ticho a modliaci sa mnísi.

Iný svet

Ďalší deň nás však čakala prudká zmena. Zrazu sa ukázalo slniečko a nádherné počasie. Bola taká krásna viditeľnosť, že sme z tých hôr skrátka nemohli odísť. Dali sme chrámom na vrcholku ešte jednu šancu. Problém bol, že deň predtým sme išli hore aj dolu pešo a kolená nás tak boleli, že aj jeden schod nám robil problém. Ďalšie štyri hodiny po schodoch by sme nezvládli. A tak sme sa rozhodli vyskúšať služby miestnej lanovky.

Vrchol nás úplne ohromil. Naozaj sme boli radi, že sme sem vyšli ešte raz, lebo výhľady čo sa nám naskytli boli neopakovateľné. Bolo vidno kilometre a kilometre ďaleko. Samozrejme aj čo do počtu ľudí to tu bolo úplne iné než deň predtým. Zatiaľ čo predtým sme tam boli len my a možno ešte jeden turista, dnes sa to Číňanmi hemžilo. Chrámy na vrchole sú krásne, výhľady sú ešte krajšie. Ale pre človeka, ktorý nie je zvyknutý na Čínu, môžu byť trošku preľudnené.

Preč od ľudí

A tam sme sa aj my vybrali radšej späť do lesov, ktoré sú také veľké, že sa tam ľudia úplne rozplynú. Po okolí sú rôzne kaňony, úžiny a riečky, cez ktoré sa dá dôjsť k ďalším chrámom.

Aké bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že namiesto davu turistov sú tu davy opíc. A naozaj davy. Boli všade. Po tom ako nás skoro pohrýzli sme sa však rozhodli, že dopozerať posledné chrámy predsa len bude bezpečnejšie. Po celých horách je toľko zaujímavých miest, že sme tu dokopy strávili tri noci. A každý jeden deň sme videli niečo nové. Hory Wudangshan rozhodne odporúčam každému. Nie sú ani zďaleka tak preľudnené ako iné Čínske národné parky a chrámy sú to naozaj nádherné. Rozhodne však neodporúčam cestovať tak ako bežné cestovky - ísť lanovkou na vrchol, prespať jednu noc a ísť preč. Chrámy ukryté v lesoch a prechádzky medzi nimi sú to, o čom sú hory Wudangshan.