Sväté hory Taishan

Pôvodne to mal byť výlet do nepekných továrenských miest v provincii Shandong. Osud však bol priaznivejší a niektoré firmy nám zrušili stretnutia. Ukázalo sa, že máme jeden deň voľna a chceli sme ho dobre využiť. Čína je veľká, za jeden deň sa človek ďaleko nedostane, a tak sme hľadali niečo blízko. V provincii Shandong sa okrem prímorských letovísk, ako Qingdao alebo Yantai, nachádzajú aj dve veľmi slávne a zaujímavé miesta. Rodisko Konfucia – mesto Qufu a veľké sväté pohorie Tai – Taishan. Qufu musí byť zaujímavé, rád by som ho niekedy navštívil a vzdal česť tomuto veľkému filozofovi v jednom z mnohých chrámov či akadémií. V pohorí Tai sa však okrem chrámov a palácov nachádza aj nádherná príroda. A tak po návštevách toľkých fabrík bola naša voľba jasná.

O horách v Číne

V Číne je množstvo hôr. Z pohľadu náboženstiev sa delia na niekoľko kategórií: päť veľkých svätých hôr Číny, štyri sväté budhistické hory, štyri sväté taoistické hory. Taishan patrí medzi päť veľkých svätých hôr Číny, ktoré sa v čínskej histórii začali oslavovať ako prvé.Prvý raz sa tento pojem dostáva do povedomia v období bojujúcich štátov (475 p. n. l. – 221 p. n. l.), teda ešte skôr ako budhizmus a daoizmus zaujali dôležité postavenie v čínskej spoločnosti, a dokonca skôr ako bola Čína zjednotená (221 p. n. l.). Budhizmus je do Číny privezený z Indie, taoizmus a konfucianizmus úplne zo začiatku vychádzali z jednej filozofie. Aj preto sú tieto hory zasvätené rovnako taoizmu a aj konfucianizmu. Päť veľkých svätých hôr sa nachádza na všetkých svetových stranách Číny, v čínskej mytológii je ich päť – sever – pohorie Heng v provincii Shanxi, juh – pohorie Heng v provincii Hunan, východ – pohorie Tai v provincii Shandong, západ – pohorie Hua v provincii Shaanxi a stred – pohorie Song v provincii Henan.

Pohorie Tai

Taishan, pohorie Tai (UNESCO), patrí spomedzi všetkých pohorí a hôr v Číne rozhodne medzi najdôležitejšie. Jeho výška je 1 532 m n.m. a v Číne je oslavované už od jedenásteho storočia pred Kristom. Pre mnohých čínskych cisárov bolo ich svetskou povinnosťou vyliezť na posvätné hory a počas celej čínskej histórie bolo v Taishane sedemdesiat jeden cisárov. Okrem iného na tieto hory vyliezol aj sám Qin Shi Huang Di, prvý zvrchovaný cisár Číny, ktorý v roku 221 p. n. l. zjednotil Čínu. Hory navštívilo aj množstvo slávnych literátov, maliarov a politikov, veľa z nich zanechalo svoj rukopis vyrytý v jednej zo skalných dosiek, ktoré sa nachádzajú pozdĺž celej trasy. Žiaľ, cudzinec, ktorý sa nevyzná v čínskej kultúre, literatúre a kaligrafii, prichádza o polovicu zážitku. Mnoho Číňanov sem totiž prichádza práve z dôvodu, aby na vlastné oči mohli vidieť rukopis Mao Zedonga, Dufua, alebo rukopis jedného z čínskych cisárov.

Dnes je pohorie Tai cieľom hlavne pre taoistických pútnikov, keďže filozofie a náboženstvá dostávajú v novej Číne druhý dych. Najpopulárnejšie taoistické božstvo Taishanu je Bohyňa ružových oblakov, ktorá bezdetným ženám zabezpečí počatie. Miestni taktiež veria, že kto vylezie na pohorie Tai, dožije sa minimálne 100 rokov.

Dlhý výstup

Na Taishan sa návštevníci dostanú z priľahlého mestečka Taian. Každú nedeľu sa v ňom organizuje trh starožitností, ktorý je zaujímavým spestrením pred výstupom. Lepšie je však navštíviť ho po ceste dole, lebo pri výstupe budete zaručene cítiť každý gram navyše. Existujú dve trasy na vrchol, západná a východná. Východná je staršia, je to originálna trasa čínskych cisárov, ktorou vychádzali na vrchol už od tretieho storočia pred naším letopočtom. Počas dvoch tisícročí popri nej nastavali mnoho pamätníkov, chrámov, palácov… Delí sa na dve časti. Prvá polovica začína Prvou nebeskou bránou, po ktorej sa nachádza Brána červeného paláca, odkiaľ vraj svoj výstup začal aj Konfucius. V tomto paláci sa vládcovia prezliekali do oblečenia vhodnejšieho na výstup. Prvá časť trasy má 7,5 km, prevýšenie 1 400m a 7 000 schodov. Kto sa necíti dostatočne silný, môže si zaplatiť autobus, ktorý ide ku koncu prvej polovice – po Strednú nebeskú bránu. Príde však o všetky pamiatky na trase.

Druhá časť výstupu je síce kratšia, má len 3,5 km, zaberie však rovnaký čas (asi štyri hodiny). Ide sa totiž po extrémne prudkých a vysokých schodoch, kde po každých piatich si človek musí dať oddych. Pre tých, čo sa na to necítia, je tu opäť možnosť využiť miestne lanovky. Veru, po prvých 7 000 schodoch sme nad tým aj uvažovali, ale ako z nebies nám spadol jeden Nemec „nemeckej” postavy, ktorý tento výstup absolvoval trikrát a dodal nám odvahy. Nuž nechali sme si poradiť (a nechceli sme sa nechať zahanbiť), po krátkom oddychu sme išli ďalej. Mal pravdu. Čo by to bola za púť, keby sme sa viezli autobusom a lanovkou. Také slávne svetské hory si zaslúžia trošku nášho potu. Pri druhom výstupe sme stretli niekoľko vodopádov, mostov, kaligrafií a taktiež zhluk borovíc, o ktorých sa vraví, že pod nimi odpočíval prvý zvrchovaný cisár Číny. Ako vďaku za odpočinok, ktoré mu poskytli, ich vymenoval za ministrov piatej úrovne. Je vidieť, že schody dali zabrať aj cisárom. Ani nám už nebolo všetko jedno a borovice sa nám pred očami pomaly rozmazávali.

Vytúžený vrchol

Akí sme boli šťastní, keď sa schody konečne skončili. Zrazu ako by sme dosiahli osvietenie. Za ten pocit na vrchole výstup rozhodne stál. Čakalo nás tu niekoľko hotelíkov, v jednom sme sa aj ubytovali (určite treba mať rezerváciu, na čínskych horách je veľa Číňanov). Množstvo malých reštaurácií taktiež vyzeralo sľubne. My sme však najprv navštívili posledné pamiatky: Konfuciov chrám, Taoistický palác a útesy bez zábradlí, avšak s ohromnou výškou pod nimi. Človek krásne dovidel aj na mesto Taian. Na úplnom vrchole sa ešte nachádzal aj vysielač, odkiaľ je vraj úctyhodný výhľad, no keďže k nemu viedli ďalšie schody, rozhodli sme sa ho tentoraz vynechať. Predsa len, k úplnému zážitku všetkých čínskych hôr patrí východ slnka a tak sme sa rozhodli ukončiť náš deň hneď po tom, ako sa zotmelo.

Prosím postavte sa do radu, slnko vychádza

Ako sa vraví, kto nezažil neuverí. O piatej ráno v našom hotelíku, kde netiekla žiadna voda a bola taká zima, že sme spali úplne oblečení, začali zborovo trieskať na dvere. Vstávať, za hodinu začína východ slnka, začalo sa ozývať po všetkých hoteloch v okolí. Keď sme vyšli von pred hotel, neverili sme vlastným očiam. Desiatky a desiatky Číňanov oblečených v rovnakých páperových kabátoch, ktoré hotely za 20 RMB prenajímali (aj my sme ich mali) sa stavali do radu, aby organizovane išli na Skalu ukazujúcu sever – hlavné miesto na pozorovanie slnka. Pri dobrom počasí je vidieť 200 km do diaľky. My sme ho aj mali, avšak trošku nás prekvapilo, že na východ slnka sa stálo doslovne v rade. Ešteže sa nám podarilo prísť skôr a chytiť si miesto. Síce sme čakali 40 minút na studenej skale, ale rozhodne lepšie ako sa tlačiť v tom neuveriteľnom dave. Absolútnou bodkou bolo, že keď sa slnko ukázalo, zamestnanci hotelov začali kričať – milí návštevníci, tam je slnko, pozrite! A na to sa zborovo ozvalo ÓÓÓÓÓÓÓ, ako Číňania zbadali slnko. Po zborovom ÓÓÓÓÓÓ sa začali zbesilo fotiť a po fotke sa vybrali späť do hotela. Nuž, v Číne je skrátka veľa ľudí.

Oplatí sa ísť v Číne na hory?

Okrem spomínaných trinástich pohorí, ktoré sú zasvätené rôznym náboženstvám, je v Číne množstvo ďalších hôr, čo stoja za pozretie. Vo väčšine takzvaných veľkých hôr musíte byť pripravení na ľudí. Ak však Čínu poznáte, alebo si nájdete dobrého sprievodcu, dajú sa nájsť aj kopce, ktoré nie sú takto extrémne populárne (a predražené – vstup na Taishan 124 RMB, autobus 100 RMB, spiatočná lanovka 200 RMB). Tie však samozrejme nikdy nebudú také veľkolepé. Pokiaľ nemáte fóbiu z ľudí, slávne čínske hory sú slávne zaslúžene a ja ich môžem len odporučiť. Kam a ako ísť sa dočítate na mojich stránkach, ktoré sú jediným slovenským cestovateľským portálom do Číny.