SLOVENSKO vs ČÍNA | Aké je manželstvo v Číne? +BONUS
Oženiť sa treba do dvoch - troch rokov! Aspoň to mi vždy vravela moja babka. A ako poslušný vnuk som ju poslúchol. Samozrejme, moja Liya mi nedala moc na výber, je Číňanka a kým u nás je to len odporúčanie, v Číne je to železné pravidlo.
Ak svadba nie je do dvoch, maximálne troch rokov, je to takmer istý dôvod na rozchod. Číňania preto väčšinou nerandia dlho. Na Slovensku poznám páry, čo spolu chodili desať rokov pred tým, než sa vôbec zobrali, dokonca väčšina mojich kamarátov žije vo vzťahu a nebrali sa vôbec.
V Číne tento trend nie je veľmi rozšírený, i keď vo veľkých mestách sa už začína objavovať. Ako som už hovoril vo videu o randení, tak Číňania od začiatku chápu vzťahy ako cestu k sobášu a málokedy sú vzťahy ako zábava či spestrenie. Ak spolu dvaja chodia, tak testujú, či sú schopní sa zobrať a spolu vychovať rodinu. A ak sa vo vzťahu ukáže, že sú, ideálne s tým čo najskôr začať. Väčšina známych, čo v Číne mám, sa berie do dvoch rokov a nepoznám asi nikoho, komu by to trvalo dlhšie ako tri roky, hoci samozrejme netvrdím, že neexistujú. Aj mne to trvalo menej ako dva roky a išiel som tou čínskou cestou.
Jeden z dôvodov, prečo sa k prstienkom ľudia tak ponáhľajú, je aj veľký tlak rodičov. Čínski rodičia neustále tlačia na deti, aby sa čo najskôr zobrali a mali čo najskôr deti. Už dvadsaťroční mladí ľudia počúvajú od svojich rodičov, že už sú starí a mali by sa čo najskôr usadiť, nájsť si partnera, mať deti, inak bude neskoro.
Avšak vek, kedy sa ľudia berú, sa prirodzene s vývojom spoločnosti posúva. Dnes je najčastejší vek prvého manželstva v Číne medzi 25 - 29 rokom života, kým ešte donedávna to bolo medzi 20 až 24. Ale tlak rodičov, aby to bolo čo najskôr, je stále veľký.
Veľa mladých ľudí sa berie najmä preto, aby už mohli konečne umlčať rodičov, pretože to od nich vyžaduje spoločnosť a nie preto, že by našli toho pravého.
Celkovo koncept Toho pravého či Tej pravej, čiže manželstva z lásky v Číne nie je veľmi populárny. Svadby sú v Číne stále skôr ekonomickým než citovým záväzkom. Ak sa dvaja majú naozaj radi, je to príjemný bonus, ale inak z citovej stránky častokrát stačí len to, že spolu dokážu existovať a zhodnú sa na spoločných rozhodnutiach.
Na druhej strane, ak by neboli z rovnakých ekonomických podmienok, a to napríklad v prípade Šanghaji ide až do takých detailov, že nemajú nehnuteľnosti v rovnako drahej štvrti, tak potom už ten manželský záväzok môže byť problematický.
Máme v okolí veľa kamarátov, ktorí sú v doslova nešťastných manželstvách. Manželia sa spolu ledva stretávajú, muž väčšinou býva práci, sexuálny život nevedú, často sa hádajú. Ale aj tak považujú za dobré byť aj naďalej spolu, pretože spoločne vedia zaobstarať bývanie a školu pre dieťa, a najmä ich rodičia sú absolútne proti rozvodu.
Ich pohľad je: „Ja som to mala v manželstve oveľa horšie, mňa muž aj bil, a ty sa sťažuješ už pri takých maličkostiach, nič nevydržíš. Len to vydrž, musíte zostať spolu.“
Toto je bohužiaľ ešte stále mentalita mnohých ľudí v Číne, najmä staršej generácie. Samozrejme, mení sa to a dnes sa ľudia rozvádzajú. Kým v roku 1979 bolo v Číne iba 319 000 rozvodov, od roku 2003 začal počet rozvodov prudko stúpať a iba v roku 2019 bolo zaregistrovaných viac ako štyri milióny rozvodov. Ale o rozvodoch budem mať budúce video, tak nezabudnite dať odber.
V Číne je taktiež úplne nevídané, že by spolu ľudia žili ešte skôr, než sa vezmú. V tomto je obrovský rozdiel oproti nám, u nás si podľa mňa takmer každý pár chce skúsiť, aké je to spolu žiť skôr, než sa rozhodnú pre svadbu. Keď som ešte počas randenia navrhol Liyi, že by sme mohli spolu bývať, bola tou otázkou úplne zaskočená. Niečo také počula maximálne v amerických filmoch, jej rodičia by to nikdy nedovolili a ani ona o to popravde nemala záujem. Bývať spolu budeme, keď sa vezmeme.
Keďže nájsť si ekonomicky rovnocenných partnerov nie je v Číne úplne ľahké, tak tu funguje dohadzovanie manželstiev. Nefunguje to tak, ako by sme si mohli predstaviť, že by rodičia povedal, že tohto si vezmeš a basta. Nie, kedysi to tak bolo a kedysi manželstvá dohadzovali rodičia, ale tá doba sa už dávno skončila.
Dnes to skôr funguje tak, že keď dospeje čas na to nájsť si partnera, mladí ľudia aj sami poprosia rodičov či kamarátov, aby im niekoho odporučili. V Číne si ľudia nezvyknú partnerov hľadať na spoločenských akciách, či nebodaj v kluboch. To je príliš riskantné. Partnerov si hľadajú takmer výhradne na odporúčanie.
Pochopiteľne, ak niekoho vedia nájsť kamaráti, tak je to podstatne lepšie než rodičia. Predsa len, svet mladých je od svetu starých na míle vzdialení, špeciálne v Číne, a rodičia naozaj hľadia iba na tú ekonomickú stránku, iné ich veľmi nezaujíma. Zatiaľ čo kamaráti sa poznajú a budú viac prihliadať na tú osobnostnú stránku.
Mám príklad aj z osobného života, Liyi rodičia niekoľkokrát odporučili vhodného mládenca už keď mala okolo 20 rokov. Aj s ním išla na rande, no častokrát to boli muži, s ktorými nemala absolútne nič spoločné a jej záujmami ako čítanie kníh, chodenie do kina či maľovanie dokonca opovrhovali. Zatiaľ čo jej kamarátka jej dohodila, na smolu rodičov, mňa, chudobného cudzinca z východnej Európy bez bytu v Šanghaji, ale s rovnakými záujmami a podobnými snami.
Keď sa možný partner po predstavení nájde, a to je jedno, či sa jedná o muža alebo ženu, lebo toto hľadanie partnerov ide oboma smermi, tak potom sa dvojica stretne. Ako dopadne randenie už je na nich, tí, ktorí partnera dohodili, sa viac nestarajú. Rodičia sa niekedy možno snažia, ale tam už ich moc nesiaha. A keď to dopadne dobre a dvaja sa vezmú, tak na svadbe svojmu dohadzovačovi niekedy dajú finančný dar ako poďakovanie.
No a po sobáši začína spoločný život. Jedna z prvých vecí, čo sa musí vyriešiť, je spoločné bývanie, čiže kúpa alebo rekonštrukcia bytu. Nové bývanie je v čínskej kultúre veľmi dôležité. Je to dokonca súčasťou programu svadby, kedy si blízki príbuzní chodia to nové bývanie, vyzdobenú a zrekonštruovanú izbu novomanželov, ideálne v novom byte, pozerať a chváliť ju. Vstupovať do manželského sviatku bez nového bývania je obrovský problém a väčšinou nemajú na výber len nefungujúce či veľmi chudobné rodiny. Je to považované skôr za hanbu.
V čínskej rodine sú pozície muža a ženy väčšinou dosť striktne oddelené. Muž je živiteľ rodiny a zarába. Nebyť veľa doma, nezapájať sa moc do výchovy detí, to je považované za smutný štandard. Málo otcov sa v Číne naozaj zapája do výchovy. Žena je tá, čo sa stará o deti, o domácnosť a rodinné financie. Ak muž zarába dostatok, je bežné, že žena nepracuje a je iba doma. Samozrejme, vo väčšine rodín pracujú obaja, aby výchovu detí, hypotéku a školu utiahli, a tak sa o deti stará babka. Aj preto sú čínski manželia sexuálne dosť frustrovaní, pretože ak majú deti, je veľká šanca, že u nich býva svokra nonstop 24 hodín denne. A to veru na romantickej nálade nepridáva.
Muž na materskej alebo že by sa muž vzdal kariéry v prospech ženy, to je niečo, čo sa v Číne hľadá ťažko. Spoločensky je to stále niečo veľmi divné a najmä muži sú to málokedy ochotní akceptovať, je to vnímané ako hanba, ako že sú neschopní. Kariérne extrémne úspešné ženy to v Číne naozaj nemajú ľahké.
Aj u nás na to, aby sa žena kariérne presadila, musí byť lepšia ako muž, lebo nezačína na rovnakej štartovacej čiare. Ak sa žena dostane na rovnakú pracovnú pozíciu ako muž, väčšinou muža výrazne prevyšuje. Na to, aby sa tam dostala, proste musí byť lepšia. A to platí takmer všade na svete, aj u nás. I keď mužské ego je málokedy ochotné niečo také si pripustiť. V Číne to platí dvojnásobne. Žiaľ, preto úspešné ženy bývajú často slobodné a bezdetné, lebo si nevedia nájsť partnera, ktorý by s nimi dokázal držať krok.
Byť slobodnou matkou je v Číne problém. Ešte donedávna to bolo doslova zakázané, dnes už je to legálne, avšak spadá to do kategórie „Neodporúča sa to". Toto je kategória spoločenského zaradenia, ktorá je asi dosť špecifická pre Čínu. Ak sa niečo v Číne neodporúča, ale nedá sa to zakázať, tak je v rukách úradníka, aby posúdil, či vám to umožní alebo nie. Mnohé lokálne administratívy si tak túto nejasnú formuláciu interpretujú po svojom, väčšinou tak, že to nie je dovolené. Asi viete, že s vládnymi úradníkmi je kríž všade na svete. Ak má žena v Číne dieťa, všetko si musí vybavovať svadobným preukazom - od materskej až po registráciu bydliska a registrácie do sociálneho systému pre dieťa. A ak nemá svadobný preukaz, dostáva sa do problému, úradník ho neustále vyžaduje. Existuje spôsob, ako to obísť a vybaviť úrady aj bez svadobného preukazu, ale títo úradníci slobodným matkám zatajujú legálne cesty, ako vybaviť potrebné byrokratické problémy a nepriamo ich nútia vydať sa alebo nemať deti.
Preto ak ženy vychovávajú deti mimo manželstva, majú problém a častokrát nemajú prístup k sociálnym benefitom, materskej či kvalitnej zdravotnej starostlivosti pre deti, a to iba pre to, že sú v šedej zóne odkázané na milosť a nemilosť obyčajných úradníkov.
Je to veľký spoločenský problém, ktorý v poslednej dobe naberá na intenzite, pretože stále viac slobodných matiek sa ozýva a o probléme hovoria. Odhaduje sa, že v roku 2020 bolo dvadsať miliónov slobodných matiek, je to však iba odhad, lebo neexistujú dostupné dáta. Mestá ako Šanghaj, Peking alebo Kanton už zavádzajú lokálne zmeny pravidiel, a ženy sa už nemusia legitimizovať svadobným certifikátom. Avšak stále sa to týka len hŕstky najmodernejších miest.
V Číne sa tak dôsledne dozerá na, nazvime to, tradičnú rodinu, pretože rodina je súčasťou sociálneho systému. Čínske rodiny sú tradičné veľké. Iba moja generácia ľudí väčšinou nemá súrodencov, avšak generácia mojej svokry je z rodín, ktoré mali bežne päť, sedem detí. Až do deväťdesiatych rokov s občasnými výnimkami bola v Číne politika - čím viac detí, tým lepšie, lebo nás Američania neporazia. No po ekonomických reformách sa to zmenilo, pretože ten rast populácie znemožňoval zvýšenie životného štandardu. Dnes je to naopak, starnutie obyvateľstva stojí v ceste ďalšiemu bohatnutiu a budovaniu efektívneho sociálneho systému.
Čínsky sociálny systém samozrejme existuje, dôchodky, poistenie, podpora v nezamestnanosti, sociálne byty a tak ďalej. Ale stále nie je na takej úrovni, aby sa na to dalo spoľahnúť. Najmä v prípade chronickej choroby to nestačí. A vtedy tento sociálny systém držia rodiny, ktoré sú v prípade priameho pokrvného vzťahu ako rodič a dieťa zákonom povinné postarať sa. A zbaviť sa tejto právnej zodpovednosti, napríklad v prípade, že rodinný príslušník je alkoholik, feťák, gambler alebo čo ja viem čo, nie je vôbec jednoduché. Pretože ak by sa rodinné vzťahy uvoľňovali, bolo by oveľa ťažšie a náročnejšie vybudovať stabilný sociálny systém, najmä v krajine kde žije 1,4 miliardy ľudí a obyvateľstvo veľmi rýchlo začína starnúť.