Keď v noci nespíme

Akurát som dojedol raňajky. Boli hnusné, ale vyšli z núdze. V noci som nemohol zaspať. Čítam životopis Mathewa Perryho, človeka, ktorý mi roky prináša do života úsmev. Nie len mne, ale aj miliónom ľudí na celom svete. Bol jedným z hlavných predstaviteľov seriálu Priatelia, ktorý sa za desať rokov stal azda najkultovejším seriálom v dejinách televízie. Pozná ho každý. Tento seriál je ako automat na úsmev; keď si človek pustí ktorýkoľvek diel, musí sa smiať. Bohužiaľ, Mathew sebe šťastie nikdy nedokázal zabezpečiť.

Od detstva sa bil s strašnými závislosťami. Keď hovorím od detstva, naozaj nepreháňam, pretože prvé lieky proti depresii mu rodičia dali, keď mal dva týždne! Ako môže mať človek šancu prežiť, keď už ako batoľa dostane lieky proti depresii, lebo plače? Keď dospel na toľko, že začal po prvýkrát vnímať svet okolo seba, tak ho opustil otec a potom si matka založila novú rodinu. Začal bojovať s panickým strachom, bál sa nadväzovať hlbšie priateľstvá, nedokázal spávať a mal fyziké bolesti. Do toho mu lekári opakovane dávali omylom zlé lieky a alkoholizmus mu liečili novými závislosťami na ešte horších liekoch. Neviem, či to bolo aj tou dobou, devädesiate roky a epocha farmaceutických produktov zničila veľa úspešných ľudí, ale bez ohľadu na to, on naozaj nemal šancu byť v živote šťastný.

Ako čítam tieto spomienky, jeho smútok a nešťastie z tej knihy sála. Vidím ho, ako vždy sám a opustený, sedí v luxusnom byte za desiatky miliónov dolárov, svet ho oslavuje, a on je zlomený, doslova do seba sype desiatky tabletiek a zapíja ich vodkou. Ráno si dá iný liek, aby vychodil opicu a mohol na pár hodín fungovať, aby mohol prinášať ľuďom šťastie. Niečo, čo vie, že jemu nikdy nebude patriť.

Je to strašne smutná kniha.