Dve tváre čínskeho turizmu

V provincii Hunan sa nachádza niekoľko zaujímavých historických mestečiek a etnických dedín, ktoré ponúkaju náhľad do bohatej kultúry tejto vnútrozemnej provincie. Po meste Fenghuang, Fénixovo mesto, o ktorom sme sa rozprávali minule, dnes navštívime etnickú dedinu Dehang a Ibiškové mestečko Furongzhen. Kým jedno miesto mám naozaj rád a pravidelne sa tam vraciam, to druhú ma skôr sklamalo, avšak aj tak ukazuje dôležitú stránku čínskeho turizmu.

O Dehang, dedine národnostnej menšiny Miao som počul už veľa, je vo väčšine čínskych sprievodcov. Už aj v anglických knihách sa o nej začína písať a tak som ju skúsil navštíviť. Čakal som malebnú dedinku v krásnej prírode. V krásnej prírode bola. Ale malebná moc nie.

Po príchode nás čakal veľký, umelo vybudovaný amfiteáter, kde sa predvádzali rôzne tradičné tance a spevy miestnej menšiny Miao. Všade boli veľké gýčové sochy tigrov, býkov a inej zveri. Deti sa po nich premávali, skákali po preliezkach. Rodičia zase jedli v miestnych bufetoch rýchleho občerstvenia. Všetko tu bolo nové, čisté a sterilné, ale novo postavené. Turistické značky nám ukazovali, kade ísť k hlavnej dedine.

Tá kedysi musela byť krásna. Nádherné kamenné mosty sú stále veľkolepé. Ale všetky domčeky okolo sú nanovo zrekonštruované a všade sú len nekonečné obchody s tým istým tovarom, ako v každom dobrom turistickom centre v Číne. Či už je to na Čínskom múre v Pekingu, v dedinke Dehang v Hunane, alebo niekde dole v provincii Guangdong. Staré centrum z drevených domčekov obklopovali nové budovy s reštauráciami a bufetmi. Vôbec sme si neboli istí, či už sme prišli do dedinky Dehang, alebo sme z nej už vyšli. Vznikol tu snaznem z ktorého sa ale atmosféra vytratila.

Mnohé čínske dediny sa za posledné roky premenili na zábavné parky. Najmä dediny v chudobných čínskych oblastiach, ako aj je okolie mesta Jishou, pod ktoré dedina Dehang patrí. Cieľ je jednuduchý, doviesť sem bohatých turistov z pobrežnej Číny kde je sústredená väčšina bohatsva a nehchať ich utrácať peniaze v chodobných častiach Číny. Tento spôsob rozloženia bohatstva sa ukázal ako extrémne efektívny a v poslednej dobe sa šíri celou Čínou. Pandémia to ešte urýchlila, pretože Číňania nemôžu cestovať do zahraničia a tak cestujú doma. Do malebných dediniek to občas prinesie davy turistov a skázu akejkoľvek pôvodnosti, ale miestnej oblasti to ekonomicky pomôže. A kto by chcel sa tu môže ubytovať a ísť si pozrieť tie dedinky, ktoré sa na turistické atrakcie nepremenili, ale miestny aj tak zbohatli, pretože majú v okolí prácu. To presne sme spravili aj my a po okolí dediny Dehang sú v horách porozhdadzopvané desiatky malých dreveníc, kde nie je elektrina, ano voda, miestny ľdia bývajú nahlinenej zemy v chalupách z dreva.

Po dedinkách sa presúvam do mesta Furongzhen. Ibiškové mesteško je malé  mesto rozľohou a počtom obyvateľov porovnateľné ajs malými mestami na Slovensku a v Čechách. To znamená že na čínsk epomery je naozaj malé. Ale je aj naozaj krásne, pretože má historické centrum na obrovskom útese popri ktorom tešie dych berúci obrovský vodopád vysoký takmer sto metrov.

Furong zhen je od neho vzdialené asi 70 km autobusom. Keď som vystúpil prvý raz, bol som stratený. Kde je to krásne mestečko ktoré som videl na fotografiách? Jediné čo som videl, bola stará  napoly rozbitá veľká dedina, celá zaplnená betónovou sivou výstavbou. Všade boli len paneláky. Postavené, stavajúce sa, alebo rozpadávajúce sa. Keďže som už umieral od hladu, vodopád musel počkať a šiel som sa najprv najesť. V malej vývarovni vnútri jednej garáže som si dal miestne štipľavosti (keďže je tu jedna z najpikantnejších kuchýň v Číne) a pochutnal si na studenom pive. S plným žalúdkom mi to hneď začalo myslieť a na stene som si všimol presne tú fotografiu, ktorá ma sem priviedla. Krásne historické centrum na skale a pod ňou tečúci vodopád. Opýtal som sa pani šéfovej kde to je, a tá hneď aj poslala svojho syna, aby ma tam zobral.

Nebolo to ďaleko, ale na poľutovanie ma čakal predaj vstupeniek. A nie lacných, vstup sem stál 120 RMB. To je na staroveké dedinky dosť veľa. Ale aj tak som sa rozhodol to podstúpiť. Cez dedinku ide turisticky vyznačená trasa, ktorú by mal každý návštevník sledovať. Turisticky je to tu už celkom rozvinuté, ale stále je to ten neškodný druh rozvinutosti, nie ako v dedine Dehang. Nie sú tu žiadne kaviarne, žiadne diskotéky, žiadne davy turistov a autobusové zájazdy… Len miestni, ktorí predávajú rôzne špeciality.

Väčšina turistov týmto mestom len prechádza, preto tu nie sú žiadne veľké hotely. Minimálne nie v tomto starom centre, v okolitej novej zástavbe už sú. Cestička cez staré mesto kopíruje útes, najprv človek ide ponad vodopád, potom zlezie z útesu dole, prejde sa popod vodopád, vyjde útesom hore a krížom cez staré centrum sa dostane zase k predajni lístkov, ktorou vošiel.

Prehliadka bežnému čínskemu turistovi idúcemu so zájazdom trvá asi hodinu a pol. Od takej desiatej ráno do piatej poobede tu prúdia zájazdy dosť často, využívajú túto zastávku na ceste do Fenghuang. Osobne si myslím že sa oplatí sem prísť aj trošku neskôr, ubytovať sa a počas dňa obchádzať okolité uličky, ktoré nie sú v rámci vyznačenej trasy. Tieto chodníčky sú totiž prázdne, turistika v tom na tomto mieste je veľmi organizovaná. Avšak zájazdy odchádzajú už okolo štvrtej, piatej a  zostávajú tu len tí, čo sú v mestečku obytovaní. Podvečer má v miestnych uličkách krásnu atmosféru.

Človek sa tu môže cítiť vo filme, len si musí výlet dobre zorganizovať. Cíti sa tu nie ako v hocijakom filme, ale rovno v jednom konkrétnom. Toto mestečko je totiž pomenované podľa filmu z roku 1988. . Film _Ibiškové mestečko_ rozpráva príbeh mladej predavačky ryžového do-fu. Dej začína roku 1963, v čase keď sa v Číne schyľovalo ku Kultúrnej revolúcii. Pre závisť, stranícku posadnutosť a hysterickosť doby postupne Furong sestrička, ako ju prezývali, prišla o všetko. Prišla o svoj stánok, o svoje šťastie a nakoniec aj o svojho muža. Film je veľmi kritický ku Kultúrnej revolúcii a k vláde komunistov v období Mao Cedonga. Vznikol v období, keď sa takéto filmy nakrúcali. Rok na to sa odohrali udalosti na Bráne nebeského pokoja a slobode v umení bol koniec. Preto toto je aj jeden z posledných filmov, ktoré sa nakrútili o tejto téme. A je naozaj krásny, poetický. I keď troška dlhý. Film skončí dobre. Koncom kultúrnej revolúcie sa život ľudí vrátil do starých koľají, rovnako aj život Furong sestričky.

Film som videl po svojej návšteve, DVD som si kúpil rovno na mieste. Predávajú ho všade. Celý dej sa odohráva v uličkách Furong dedinky, preto mi bol tento film veľmi blízky. Na konci sa mihne dokonca aj majestátny záber na útes, na ktorom dedinka Furong stojí. Film  sa zaoberá príbehom, preto sa tomuto majestátnemu pohľadu vyhýbali celé tri hodiny deja. Až na konci sa nám ukáže, v akej úžasnej dedinke sa vlastne tento film nakrúcal. A človek si pri tom zábere povie, to miesto musím vidieť.