Oprel som sa o studenú stenu z hliny, napil som sa vychladeného piva a zapozeral sa na krásne sfarbené mraky na oblohe. Všetky odtiene červenej, oranžovej, žltej, ale aj fialovej a modrej hrali na oblohe dych berúce divadlo. Bol to krásny deň. Začal som ho na miestach, kde sa to hemžilo turistami. Od vlakovej stanice sme adrenalínovou jazdou predbiehali jeden turistický autobus za druhým. Toľko ľudí si prišlo pozrieť kruhové stavby tulou v provincii Fujian? Po prehliadke tých najväčších, najslávnejších tulou, kde boli všetky tie plné autobusy, sme sa presunuli ďalej do hôr. Čas neúprosne letel, ale každou hodinou bolo ľudí menej a menej. Ako sa zmenšoval počet ľudí, predlžoval sa aj čas, ktorý sme trávili v jednotlivých dedinách. Nechcelo sa nám odísť. Už sme sa netlačili v dave, ale namiesto toho sme posedávali na slniečku a pokukovali po domácich, ako robia to isté. Zatiaľ čo nám je to dopriate iba cez víkend, vybehli sme sem z veľkých miest, oni sa takto slnia každý deň.
Na druhej strane dedinský život v Číne má veľa nevýhod. Stále je tu veľká chudoba. Život rozhodne nie je ľahký. Ale na mnohých miestach mu v poslednej dobe výrazne pomohol turizmus. Čo už, že sem chodí veľa ľudí. Nech chodia, každý si zaslúži cestovať. Číňania dvojnásobne, veď toto je prvýkrát, čo konečne bohatnú aj obyčajní ľudia. Každý má právo vidieť tieto krásne miesta. A vďaka peniazom konečne aj príležitosť. Keď tu zo svojich peňazí časť nechajú a podporia tým domácich ľudí, o to lepšie. Treba len nájsť hranicu medzi davovým ušliapaním kultúrneho dedičstva, zneužívaním domácich ľudí a udržateľným turistickým ruchom. Cestovaním, ktoré viac dáva, ako berie. Aj preto som sem neprišiel autobusom na otočku z veľkého mesta, aby som si odškrtol „videl som“, a aby som sa mohol vrátiť do pohodlného hotela v meste. Ubytoval som sa rovno u domácich ľudí v jednom z tulou. Ľudia sú tu strašne milí, každý večer ma pozvali k sebe domov na večeru. Každý deň popíjam čaj a rozprávam sa s domácimi. A najmä obdivujem tieto unikátne stavby, v ktorých som sa ubytoval - hlinené kruhové obydlia tulou. Sú to pamiatky UNESCO, bývanie tak nie je práve luxusné. Žiadne toalety, ani sprchy. Vlastne žiadna tečúca voda. Iba vonku na dvore. A to pre všetkých obyvateľov budovy. Možno si vravíte, že tých nemôže byť veľa. Ale mýlite sa, v tých najväčších žijú stovky ľudí. Kruhové obydlia tulou totiž nie sú len tak obyčajné budovy.
Tulou sú kruhové alebo štvorcové roľnícke budovy, ktoré sa rozšírili na juhu Číny, najmä v troch provinciách - Jiangxi, Fujian a Guangdong. Okrem týchto dvoch najbežnejších tvarov existujú aj tulou v tvare Fénixa, čo sú komplikované komplexy stavieb pripomínajúce hradiská. Ich história siaha až do tretieho storočia. V siedmom storočí začali vznikať jednoduché klanové príbytky, ktoré neskôr v čase ich najväčšej slávy dokázali ubytovať až 30 rodín. Prvé budovy „vyspelého“ tulouského typu sa dokumentujú v 12. storočí, rozvíjajú sa medzi 14. a 16. storočím a vrcholia medzi 17. storočím a prvou polovicou 20. storočia.
Prvé budovy boli jednoduché, malé kruhové alebo hranaté stavby. Neboli vôbec zdobené a nemali ani žiadne základy. Ale v 17. storočí sa ekonomická situácia tejto provincie značne zlepšila. Pestovaním čaju a tabaku množstvo rodín zbohatlo. S bohatstvom ľudí sa zvyšovalo aj bohatstvo tulou. Rástli nielen do veľkosti, ale aj do krásy. Rezby na oknách, dverách a trámoch boli stále honosnejšie, oltáre mali stále krajšie sochy, na stenách visela výzdoba.
Dedina, v ktorej som sa ubytoval, má názov Štyri hlavné jedlá a jedna polievka. Názov je odvodený od ich tvaru. Štyri okrúhle tulou po obvode a jedna hranatá v strede pripomína jedálenský stôl. Bola postavená rodinou, ktorá sa do provincie prisťahovala v roku 1290 a v dvadsiatom storočí zbohatla výrobou cigariet značky Sunrise. Do stavby tulou v dvadsiatom storočí zainvestovali neuveriteľných 80 000 strieborných dolárov. A to nie je ani zďaleka najdrahšia. Množstvo veľkých tulou v dvadsiatom storočí postavili zahraniční Číňania, ktorí netrpeli finančnou krízou. Podobné vily vo svojej rodnej vlasti si stavali zahraniční Číňania po celej južnej Číne, nie vždy to však boli stavby typu tulou.
Tulou sú stavané takmer bez železa, klince sú robené z bambusu, steny sú z fermentovaného mixu miestnych troch druhov pôd s prímesou čierneho cukru, bielkov z vajíčok a lepkavej ryže. Základy sú z kameňa. Stavba tulou si vyžadovala, aby staviteľ zorganizoval niekoľko veľkých hostín, kde pohostil staviteľov, dedinu a taoistických mníchov. Mnísi potom vybrali vhodnú polohu a čas na začatie stavby. Zaujímavosťou je, že ako jedny z mála klanových budov na svete zachovávajú tulou prísnu rovnosť medzi obyvateľmi. Rodina vždy vlastnila vertikálny pás miestností, všetky miestnosti v horizontálnej línii boli vždy také isté. A preto každá rodina vlastnila úplne totožné priestory, nikto nemohol mať niečo iné.
Väčšina tulou má tri poschodia, niekde môžu mať až päť poschodí. Vo väčšine prípadov prvé poschodie slúžilo ako kuchyňa, keďže bývalo najvlhkejšie. Neustály oheň ho tak vysušil a vysušil aj poschodie nad tým, preto sa druhé poschodie používalo ako sklad. Tretie poschodie bolo na bývanie. Aj z toho dôvodu, že to je jediné poschodie, ktoré malo okná. Treba pamätať, že výstavba začala hlavne z obranných dôvodov, preto sa do prvého a druhého poschodia okná často neinštalovali. V strede tulou sa nachádza spoločný dvor so studňou. Celá dedina dokázala prežiť mesiace bez toho, aby vytiahla nohu z tulou. Všetci obyvatelia jednej budovy vždy majú rovnaké priezvisko a žijú ako komunita.
Oproti hlavnej bráne alebo v strede námestia sa vždy nachádza malý chrám. Slúžil na uctievanie predkov a na zasadanie starších, keď sa rozhodovalo o dôležitých veciach. Taktiež sa používal na súkromné oslavy, najmä svadby. Pre novomanželov zavesili červené znaky dvojitého šťastia nad dvere a viseli tam na ich počesť, až dokým sa neženil niekto ďalší. Potom sa len vymenili za nové. Organizovanie osláv, upratovanie verejných priestorov, otváranie a zatváranie hlavnej brány sa cyklicky striedalo medzi rodinami, každý ženatý syn bol považovaný za hlavu novej rodiny.
Tieto chrámy sú v bohatších tulou krásne zdobené farebnými rezbami, soškami, výjavmi z histórie a inými ornamentmi. Pred budovami miestni zvykli stavať veľké kamenné stĺpy pomaľované drakmi, tie boli zasvätené buď mníchom, ktorí tu pôsobili, alebo nejakým bohatým predkom či úradníckym hodnostárom.
Zapísaním fujianských tulou do UNSECA sa otvoril turistický ruch. Budovy sú dnes nádherne opravené, všade sú nainštalované reflektory, všetko v noci krásne svieti. Dnu aj von. V spoločných dvoroch nainštalovali stánky s tovarom a reštaurácie. Mladí ľudia sa prestali z týchto budov sťahovať do miest, naopak, mnoho z nich sa z miest vrátilo, aby začali podnikať. Život sa tu výrazne zrýchlil, všade sa fotografuje, všade sa predáva, všade sa niečo ponúka a dopytuje. Domáci nepracujú na poli, ale sedia za predajným pultom, fotografujú turistov alebo pracujú ako sprievodcovia. Produkty miestnej spotreby sa premenili na suveníry. Ľudia ponúkajú domáci med, či už tekut, alebo kamenný, ktorý musia nasekať. Mnoho majiteľov bytov si otvorilo reštaurácie alebo hotelíky. Za smiešnych desať eur a menej sa tu človek môže ubytovať a vyskúšať si naozaj autentický tulouský život. Treba sa pripraviť na to, že tu nie je veľa súkromia. Toalety nie sú vstavané. Ako vravia miestni, hlinené steny sa boja vody. Preto treba ísť buď von, alebo v noci využiť nočník, ktorý má každá izba pred dverami. Steny sú tenké a ruch z nádvoria dolieha do každej izby. Vo väčšine prípadov je to ruch kuchyne. Ženy nevyvárajú už len pre svojich manželov, ale hlavne pre turistov. Zelenina je vypestovaná doma, ráno môžete vidieť, ako ju staršie panie trhajú na kopcoch. Mäsiarstvo je pojazdná motorka, na ktorej predajca každý deň rozváža mäso medzi dedinami.
Nepodávajú sa tu žiadne vychýrené špeciality, ale jednoduchá dobrá dedinská strava. Ako by povedal Číňan, „ako od mamičky“. Okrem jedla treba určite ochutnať miestne sladké ryžové víno. Po jedle sa krásne hodí ako dezert.
Len malá časť z turistov sa tu aj ubytuje, pre bežných Číňanov je to príliš nepohodlné. Väčšina sa tu však zastaví minimálne na obed. Cez deň je tu ruch návštevníkov, ale večer je tu neuveriteľné ticho a pokoj.
Tulouvských dedín je množstvo. A len zopár je ich navštevovaných. Turizmus však so sebou priniesol aj peniaze. V dedinách, kam ešte neprišiel, vládne dezolácia. Ťažko sa hľadajú, často sú skryté v kopcoch a musíte sa dohodnúť s niekým miestnym, aby vás tam vzal. Budovy majú popraskané steny, mnoho z nich je neobývateľných. Na stenách sú staré plagáty Mao Cedonga, zvonku sú budovy pomaľované heslami ešte z Kultúrnej revolúcie. Žijú tu len starí ľudia, ktorí nemajú sily, aby ich opravili alebo aby si hoci len upratali. Preto je všade neporiadok, prach a svinčík. Mladí odišli za prácou preč, buď do turistických tulou alebo do miest. Školy sú zatvorené. Nemajú študentov a aj zopár tých detí, čo tu dnes býva, chodí do lepších škôl, neposielajú ich do dedinských. Ľudia sa snažia privyrobiť si ako sa dá, a tak bohužiaľ ešte nedávno predávali vzácne kusy tulouvskej výzdoby. Rezby a sošky ľudia rozpredali necitlivým turistom a zberateľom. Zostali len hlinené fresky na stenách, ktoré sa predať nedajú. V dedinách môžete nájsť tribúny zívajúce prázdnotou. Kedysi na nich prebiehal ruch Kultúrnej revolúcie, neskôr oslavy, zábavy, operné dedinské predstavenia. Občas sa vraj stále organizujú, ale iba keď sa mladí vrátia domov na sviatky a zaplatia nejakých hercov zvonka. Ľudia, čo ešte vládzu, sa snažia dožiť svoj život aktívne, na poli alebo robením ryžového vína. Pre tých ďalších je to len už pokojné dožitie a chvíle, ktoré si vo svoje mladosti cez boľavé dejiny Číny neužili. Hrajú madžong pri západe slnka, sedia na verande a slnia sa na slnku.
