Ako som sadol seriálom na lep!

¶ Mám veľmi rád filmy. Popravde, v poslednej dobe ich pozerám menej, ako by som chcel; začal som viac pozerať seriály. Oklamali ma totiž!

Svet seriálov a telenovel

¶ Dnešné seriály sú výborné. A aj vyzerajú výborne. Napríklad Penguin je, čo sa týka filmárčiny, skvelý. The Bear je plný drámy a napätia. Silo je apokaliptická epopeja. Tulsa King je akčná hviezda detstva, ktorej tvár budí pocit, že proste patrí do filmu. Squid Game šokoval celý svet. Ted Lasso je zábava do popukania. Daredevil je to najlepšie zo sveta superhrdinov, čo sa dá nájsť. A dalo by sa pokračovať; seriálov, ktoré mám rád, je nespočet.

Častokrát si pustím seriál, lebo mám pocit, že mi zaberie menej času ako film. Ale nakoniec si pozriem ďalší a ďalší diel, a za tú dobu, čo strávim sledovaním seriálu, by som si mohol pozrieť dva, tri filmy. Ale toto nie je to, čo mám na mysli, ak vravím, že ma oklamali.

Pred nedávnom mi kamarát Laky pustil podcast Joe Rogena, keď mal za hosťa Quentina Tarantina. A ten hovoril o tomto klamstve. Konečne som pochopil, v čom je rozdiel medzi filmom a seriálom. Nie je to v minutáži - veď väčšina seriálov má dnes okolo hodiny. Nie je to ani v rozpočte, veď Prstene moci, alebo Hra o tróny boli drahšie ako mnohé filmy. Je to o dráme medziľudských vzťahoch.

Film nie je seriál

¶ Film má dej, ktorý smeruje k tretiemu aktu, k vyvrcholeniu, k momentu, na ktorý čakáme niekedy aj dve hodiny. Jeho cieľom je v nás zanechať pocit, ktorý, ak je film dobrý, s nami ostane niekedy aj do konca života. Seriál nemá takýto moment, nemôže ho mať, lebo by si ľudia nepozreli ďalší diel či ďalšiu sériu. Seriál je postavený na dráme medziľudských vzťahov. Je to telenovela.

Áno, aj najdrahší seriál v dejinách, Prstene moci, zo sveta Pána prsteňov, je iba telenovela. Lebo všetko je postavené na dráme medziľudských vzťahov. Preto fanúšikovia filmov a kníh Pána prsteňov, nemajú radi seriálovú adaptáciu Prstene moci, pretože seriálový formát elfov, princov, kráľov a vznešené bytosti zhadzuje z pedestálu a robí z nich "ľudí" s chybami, nedostatkami a defektami. Pretože ľudská nedokonalosť je hnací motor pre medziľudskú drámu, je to nevyhnutný základ každého seriálu, ktorý má mať sezóny a pokračovania. A v magickom svete elfov a kráľov to proste nefunguje, lebo ich to okráda o vznešenosť. Ale to odbočujem.

Existujú seriály, ktoré dnes stoja medzi týmito dvoma svetmi. Napríklad Penguin či Disclaimer, ktoré som videl naposledy. Majú totiž jednotné príbehy postavené na princípe filmu - všetko smeruje k jasnému tretiemu aktu, ktorý v nás nechá hlboké dojmy. Možno to bolo aj preto, kebo tieto seriály neplánovali na (nekonečné) pokračovania. Boli to proste dlhšie filmy rozkúskované na menšie časti.

Ale aj napriek tomu, že existuje táto medzikategória, film je proste film. Aj preto má Tarantino pravidlo, že na každý diel seriálu si musí pozrieť vzápätí jeden film. Ja toľko času nemám, ale toto pravidlo asi budem používať. Lebo znamená, že budem pozerať menej seriálov a viac filmov.

Filmy, ktoré ma mučia

¶ Krásnych filmov som videl veľa, ale keď si mám spomenúť na dva, ktoré ma najviac inšpirovali a ktoré ma svojou inšpiráciou priamo mučili, je to Bad Times at the El Royale a Perfect days. Začene tým prvým, lebo ten som videl dávnejšie.

Bad Times at the El Royale

¶ Nebudem vám hovoriť, o čom je tento film, pozrite si ho, je super. Chcem vám povedať, ako som sa pri ňom cítil.

Keď som tento film videl prvýkrát, ešte som nenakrúcal videá na YouTube kanál. Bol to, myslím, prvý rok pandémie, alebo možno ešte pred ňou, a väčšina mojej práce bolo tlmočenie a sprevádzanie zájazdov. Moja práca bola tak "úspešná", že som nemal čas na nič, hlavne som nemal čas na žiadne kreatívne projekty. Strašne mi to chýbalo, ale nevedel som o tom. Až dokým som si nepozrel tento film.

Pri niektorých scénach som sa rozplakal. Nie preto, že by boli dojemné (tento film rozhodne nie je dojemný, je to taká Tarantinovka), ale preto, že boli nádherne nakrútené. A ja som si spomenul, že som vždy túžil tvoriť krásne veci, ale nerobil som to. Cítil som sa, akoby som plýtval životom. Kreativita vo mne umierala a pri pohľade na tie nádherné zábery som to zrazu pocítil. Vedel som že niečo musím zmeniť. Podarilo sa mi to.

Dnes je situácia iná, aj "vďaka" pandémii sa mi to podarilo otočiť a dnes je väčšina mojej práce kreatívna. Avšak opäť som sa raz pristihol, že som sa odklonil od svojej prirodzenosti.

Môj YouTube kanál

¶ Už dlhšie túžim točiť nové formáty na mojom YouTube kanáli. Ale bojím sa.

¶ Keď som začínal s videami, prvý formát boli videá o zaujímavostiach z Číny, sedel som pred kamerou a rozprával. Moje rozprávanie som prestrihával archívnymi zábermi, alebo zábermi z fotobanky. Tieto videá ma dnes už vôbec nebavia. Ale boli mi skvelou školou, lebo som sa naučil všetky technické znalosti ohľadom videa, zvuku a svetla. Veď porovnajte:

Potom som začal nakrúcať cestovateľský obsah. Boli to videá, ktoré sa viac podobali na dokumentárne "filmy", predsa len boli určené pre televíziu. Na YouTube však nefungujú a okrem toho, aj mňa trochu prestali baviť. Ani nie, že prestali, ale sú tak náročné, ako časovo, tak aj energeticky, že sa proste nedajú robiť pravidelne. Mám ich rád, ale budem sa k nim vraciať maximálne asi iba prákrát do roka.

Teraz sa dostávam do takej tretej fázy. Začal ma veľmi baviť taký surový vlog z ciest. Väčšinu vecí natáčam obyčajnou akčnou kamerou, ktorá sa zmestí do vrecka, je takmer nerozbitná, a tak mi vôbec neprekáža, keď si chcem dané lokácie iba vychutnať. To občas prestrihám s peknými zábermi z kvalitného fotoaparátu s drahým objektívom, a video je na svete. Tento formát je jednoduchý, baví ma a hlavne, baví aj divákov, lebo je veľmi autentický. To je natívny druh videa na YouTube. Avšak zanechal vo mne prázdnotu.

Tá prázdnota je v tom, že mi chýba tvorba, kde je všetko krásne. Kde každý jeden záber vyzerá ako maľba. Presne tie videá by som chcel pridať do mixu. Chcel by som, aby môj YouTube bol kombináciou jednoduchých autentických vlogov, ako aj krásnych, až abstraktných videí. A aby tieto videá ľudí zanechali ponorených do pocitov. Neviem však, ako to točiť, a mám problém začať. Bojím sa týchto videí.

Filmy ktoré ma mučia 2

Perfect days

¶ Týmto sa dostávam späť k filmom. Nedávno som videl japonský film Perfect Days, ktorý je akoby japonskou básňou o živote. Je to nádherný film. Má minimálny dej, minimum dialógu, ale každý jeden záber je umenie. Opäť, nebudem vám hovoriť, o čom je tento film, pozrite si ho, je super. Chcem vám povedať, ako som sa pri ňom cítil.