Všade je tma. Prišiel som o tri hodiny neskôr, než som predpokladal. Plán bol doraziť ešte za svetla, pokojne nájsť nejaké pekné miesto, kde by som mohol zaparkovať a prespať v aute. Mám so sebou spacák, karimatku a všetko potrebné vybavenie, lenže je tma. Nič nie je vidieť. Blúdim malými dedinkami a nijako sa z nich neviem vymotať. Uličky sú neuveriteľne úzke a moje auto je príliš dlhé. Musím si dávať veľký pozor.
Konečne opúšťam obydlia a vchádzam do kopcov. Prudko stúpam, ale vôbec neviem kam smerujem. Vidím iba tam, kam dosvietia diaľkové svetlá. Sú dostatočne jasné, pred seba teda vidím bez problémov, ale moje oči sa im prispôsobili, čo znamená, že zvyšok krajiny sa zmenil v čiernotu. Aby som si spravil predstavu, kde som, vypínam svetlá auta, zavriem oči a čakám, kým si zvyknem na tmu.
Zistil som, že som poriadne vysoko. Musím si dávať pozor, idem po úzkej poľnej ceste a podo mnou sa nachádza desiatky metrov hlboký zráz. Obloha je krásne jasná, vidím hviezdy, mesiac i protiľahlé majestátne hory. Opäť zapínam svetlá a pokračujem ďalej po poľnej cestičke. Konečne sa rozširuje.
Napravo sa objavila vysoká skalná stena, ktorá poskytuje dobrý úkryt pred vetrom. Pod ňou je priestor, kam by sa moje autom mohlo zmestiť bez toho, aby upchalo cestu. Je už jedenásť hodín večer, nemám čas hľadať lepšie miesto a preto parkujem čo najbližšie k stene. Musím si dávať pozor, je tu veľa kameňov, konárov a kríkov, zem nie je vôbec rovná. Samá diera. Nevýhoda tohto miesta je aj to, že som blízko dediny. Bojím sa, aby som nezobudil dedinčanov a neprišli ma v noci navštíviť. Pootvoril som okná auta, aby som mal dostatok vzduchu, predsa len vonku je dosť teplo, a na okná naťahujem čierne sieťky, aby mi do auta nenalietalo veľa komárov. Nepomohli. Zapínam spacák a unavene zatváram oči. Všade naokolo je absolútne ticho. Unavene zaspávam. Dnes som našoféroval takmer päťsto kilometrov…
Celú noc som sa budil. Ešte som si nezvykol spať v aute. Taktiež som nemal vankúš z čoho ma celú noc bolel krk. Nakoniec ma už definitívne zobudili hlasy naokolo. Miestni dedinčania sa chodia na moje auto pozerať. Nerozumiem čo hovoria, rozprávajú miestnym dialektom, ale započul som slová „auto“ a „poznávacia značka mesta Kunming“. Bavia sa o mne. Sú prekvapení, čo tu hľadá toto veľké biele auto, ktoré ešte nikdy nevideli. Ja stále ležím v spacáku a zatiaľ nemám dostatok síl vstať. Cez okno vidím prvé ranné slnko. Krásne presvetľuje celé auto. Pomaly zodvihnem hlavu a nazriem von. Dvaja muži odchádzajú. Asi si myslia, že je toto auto prázdne, nebolo ma totiž vidieť. Znova som si ľahol a na chvíľu zavrel oči. Prešlo pár minút a opäť počujem, že niekto prichádza. Je to mladý muž. Sadol som si, aby ma tentokrát bolo vidieť a on sa pristavil.
„O chvíľu sem budeme voziť materiál. Na tomto mieste sa otáča traktor. Prosím presuňte sa niekam inam, lebo sa tu teraz nemá ako otočiť.„ povedal mi.
Rýchlo poskladám veci, štartujem auto a horko ťažko sa otáčam. Ukázalo sa, že som parkoval v slepej uličke, ktorá vedie k miestnym domom. Otočiť sa s mojím päť metrovým autom na úzkej poľnej ceste naozaj nie je ľahké. Vracajúc sa prašnou cestičkou späť, neustále sa kochám výhľadmi. Sú absolútne neuveriteľné. Dedinčan ma vyhnal v pravú chvíľu, akurát je najkrajšie ranné slnko. Nádhera. Všade naokolo rastie káva. Kvôli káve som sem prišiel. Chcem o nej nakrútiť video, ale nemám zatiaľ žiadny dobrý kontakt. Kávových kríkov sú tu milióny, nebude ľahké nájsť niekoho, kto práve zbiera kávu a dovolí mi to natočiť. Tento problém ma čaká až o chvíľu. Najprv musím nájsť miesto, kde sa naraňajkujem.
Členovia si môžu stiahnuť niektoré fotografie z mojich článkov v 4K rozlíšení, napríklad ako obrázok na plochu počítača alebo telefónu.
Prichádzam na prašnú križovatku. Smerom dole je dedina, cez ktorú som prechádzal včera v noci, tam nechcem ísť. Doľava smeruje ešte užšia poľná cesta ako tá, po ktorej teraz idem. Je veľmi prudká a rozbitá. Bežné auto ňou neprejde. Moje auto by mohlo, i keď toto je môj prvý väčší výlet, odkedy sme ho kúpili a tak to ešte nemám overené. Zapínam pohon na všetky štyri kolesá a idem to skúsiť.
Prešiel som približne dvesto metroch neustáleho stúpania a vidím ďalšiu križovatku troch ciest. Tá moja pokračuje ďalej do kopca, ale druhá cesta ide priamo do kávových polí. Nikto tam dnes nepracuje a je tu dostatok priestoru na odparkovanie auta. Perfektné miesto na raňajky s nádherným výhľadom. Kým ešte trvá toto nádherné ranné slnko, chcem pustiť drona. Tak som sa ponáhľal, až som s ním nabúral do stromu, ale našťastie to prežil.
Uvaril som si vodu a zalial kašu so semiačkami, orechmi a proteínom. Jednoduché, zdravé a sýte raňajky. Potom som si spravil kávu, dal ju do malej termosky, do druhej fľaše som si načapoval vodu a na chrbát som si naložil ťažký ruksak plný fototechniky. Mám dojedené, výhľady som nakrútil, je čas ísť hľadať kávu. Rozhodol som sa ísť pešo. Natočím tak viac záberov a lepšie uvidím, kde v kríkoch ľudia pracujú. Z auta nie sú vidieť, lebo kávové stromčeky sú príliš vysoké a príliš nahusto. Je však strašná horúčava.
Kráčam asi dvadsať minút, nikde nikoho. Asi som spravil chybu. Vôbec netuším, ako ďaleko musím ísť. Rozhodol som sa že pôjdem späť pre auto. Otáčam sa, keď v tom oproti mne ide stará trojkolesová motorka s nákladným priestorom. Sedí na nej dedinčan v slamenom klobúku a celou silou drží riadidla, lebo motorka na hrboľatej ceste neuveriteľne hádže.
„Idete na kávu?“ skríkol som naňho, keď bol dostatočne blízko.
„Áno.“ odpovedal a zastavil.
„Nevezmete ma? Chcem nafotiť zber kávy, ale nikde neviem nájsť robotníkov, čo by ju zbierali.“
Pán súhlasil a vyzval ma, aby som naskočil do nákladného priestoru jeho motorky. Sadol som si na železný okraj, poriadne sa chytil čelnej strany nákladného priestoru a vyrazili sme.
„Je to ďaleko?“ opýtal som sa.
„Nie, asi iba kilometer.“
Ten pán by mal robiť turistického sprievodcu. Ja som presne takto udával vzdialenosti, keď som nechcel klientov vystrašiť realitou. Jeden kilometer to rozhodne nebol. Skôr päť. A už po piatich metroch som vedel, že sedieť na okraji motorky nie je dobrý nápad. Prvý hrboľ ma takmer vystrelil von. Zvyšok cesty som stál s pokrčenými kolenami, aby som sa udržal vo vnútri vozidla. Lietal som doprava, doľava, hore a dolu, v ruke, ktorou som sa držal, som začal mať krče, a druhou rukou som držal kameru, lebo som to celé nakrúcal. Išli sme nad obrovskými zrázmi s nádhernými výhľadmi. Bolo to prenádherne strašidelné, konečne zastavujeme pri malom domčeku.
Zábery z nakrúteného videa. Čoskoro na YouTube.
„Tu bývajú zberači kávy. Polia sú moje, ja ich zamestnávam.“
„Koľko dní tu bývajú?“ opýtal som sa.
„Dva mesiace.“
Dva mesiace! Wow, to neviem či by európski robotníci dali. Bol to totiž len malý kamenný domček s čiernou kuchyňou. To znamená, že tam bolo iba ohnisko a nič viac. Žiadna voda, žiadna elektrika. Pán domáci, ktorý ma sem zobral, im akurát doniesol niekoľko kilogramov bravčového mäsa. Zavesil ho v domčeku pri ohnisku a vyrazili sme do kávových kríkov.
„Nepokazí sa im to mäso?“
„Neviem. Podľa toho, ako si ho budú chcieť spraviť. Ale ak ho dobre nasolia, malo by vydržať.“
„Koľko si zarobia?„
„Tri tisíc yuanov mesačne, k tomu majú zadarmo jedlo a bývanie.“
To je približne päťsto eur. Nie je to veľa, ale v tejto oblasti sú nízke príjmy. Okrem toho ich neplatí na základe nazbieranej váhy, takže sa nemusia pretrhnúť od práce. Ulievať sa samozrejme tiež nemôžu, ale niekde sa platí od kilogramu nazbieranej kávy a cena je tak nízka, že ľudia sa idú upracovať k smrti. Výhodou tejto práce je, že človek pracuje väčšinu času v tieni. Stromčeky sú vysoké takmer dva metre a robotníci, ku ktorým sme prišli, boli vlastne robotníčky. Všetko to boli ženy, vysoké okolo metra päťdesiat. Boli to naozaj malé stvorenia, všetky vyzerali už na relatívne pokročilý vek. Hádal by som im po päťdesiatke, ale zrejme to bude len tvrdou prácou a slnečným podnebím. Ľudia tu vyzerajú starší, než sú v skutočnosti. Pravdepodobne majú len okolo štyridsať rokov. Kto vie.
Pán domáci ma vyzval, nech pokojne točím. Nemal nič proti. Naopak občas poslal tety k stromčekom, kde boli všetky kávové čerešne už krásne červené. Nechcel, aby bolo na filme vidieť, že zberajú aj zelené čerešne. Ale ako mi vysvetlil, záleží od toho, kto je ich klient. Pri bežnej spotrebnej káve sa oberajú ako zelené, tak aj oranžové, až rudé plody. Zbierajú sa jedným strhnutím všetkých čerešní z konára rovno do vreca. Nijako sa netriedia. Naopak ak je ich klientom nejaký výrobca značkovej prémiovej kávy, tak sa môžu oberať iba krvavo červené, čiže zrelé čerešne. Tie sa potom musia triediť a všetky zelené plody, ktoré padli omylom dnu, ako aj pokazené čerešne sa musia vyhodiť. Bežné netriedené a nečistené čerešne dokáže predať za približne päť yuanov za kilo, čo je menej ako euro, zrelé triedené čerešne očistené od šupky predáva približne za 25 yuanov za kilo, čo je viac ako tri eurá.
Konármi sa predierame zase von. Natočil som všetko, čo som chcel. Do očí mi svieti slnko. Idem si stiahnuť slnečné okuliare z hlavy na oči, ale nikde nič. Niekde mi ich musel konár strhnúť z hlavy. Ach jaj, to mi zase Liya dá, ďalšie stratené okuliare. V poslednej dobe sa mi to stáva nejako často. Pomaly by som si mohol začať kupovať predplatné na slnečné okuliare. Okrem toho mi husté kríky nejakým spôsobom otvorili ako termosku s kávou, tak aj fľašu s vodou. Oboje vytieklo von a ostal mi posledný hlt vody. Okamžite som ho vypil, som úplne prepotený.
„Vezmete ma späť k autu?“ opýtal som sa pána domáceho.
„Áno, ale najprv musíme naložiť nazbieranú kávu.“
Pán domáci ma neváhal zapojiť do práce. Ukázalo sa, že treba vyniesť dvadsať vriec s kávou von z kávových kríkov na cestu, každé vrece má cez štyridsať kilogramov, a naložiť ich na jeho motorku. Musíme sa šplhať po strmom zráze s vrecom na pleci asi desať metrov do prudkého kopca, kde nieje žiadna cesta, ani chodníček. Hoci som bol spotený už z nakrúcania, pri nosení vriec zo mňa doslova lialo. Vrecia ťahali aj tety domáce, ale jedna z nich sa zrútila dole kopcom a vrece sa skotúľalo znova na začiatok. Zobral som ho zo zeme, pani sa zdvihla, ako by sa nechumelilo a pomohla mi ho vyložiť na plecia. Konečne posledné. Ticho dopadlo na ďalšie, ktoré sme predtým naložili na motorku. Všetci sme si zadýchane sadli na zem. Pani domáca, ktorá spadla z kopca, mi podarovala mandarínku a pán šéf mi dal zase polovicu varenej kukurice. Doplnili sme sily, vyšplhal som sa na kávové vrecia a spoločne s pánom domácim sme začali schádzať dole kopcom. Občas musel zastaviť a poliať brzdy vodou, aby sa nezapálili, a v jeden moment išiel v protismere traktor. Neveril som, že sa dokážeme vyhnúť, ale nakoniec predsa. V poriadku schádzame až k moju autu.
„Poď ešte ku mne domov, pozývam ťa na obed.“ povedal.
Zaparkovali sme vo dvore veľkého dvojposchodového vidieckeho domu. Domáci rýchlo hovorí dcére, aby pripravila neskorý obed a ideme zložiť kávu dole z motorky. Roztriedili sme ju do niekoľkých sudov a postupne ju sypeme do starého stroja, ktorý kávové čerešne zbavuje šupky. Očistené kávové zrnká berieme na dvor, rozložíme ich na zemi a necháme ich, nech sa sušia na slnku. Obed je hotový, kričí na nás jeho dcéra.
Sadli sme si do temnej kuchyne a púšťame sa do jedla. Sušené hovädzie mäso, ďalšia porcia mäsa je hovädzina naložená v slano štipľavej paste a potom máme tri rôzne zeleninové jedlá. Kapustu na cesnaku, špenát uvarený vo vode so sójovou omáčkou a nakoniec uhorkový šalát. Jednoduché, ale dobré jedlá. Po jedle som si dal s pánom domácim ešte posledný pohár čaju, ale nakoniec som sa už musel naozaj rozlúčiť. Chcem ešte nakrútiť kávovú továrničku. Pán domáci mi pri obede odporučil jeden hotel na vrchole hory, odkiaľ je vraj nádherný výhľad a možno tam aj spracovávajú kávu. Neviem či sa nemýli, ale aspoň mám nejaký cieľ. Len tak chodiť po dedine a hľadať výrobu je síce spôsob, ako tieto situácie riešim bežne, ale už je príliš neskoro. Vyrážam teda vyššie do hory.
Čo sa týka výhľadov, v tom mal pravdu. Tie sú naozaj neuveriteľné. Ale čo sa týka hotelíku, v tom sa mýlil. Hotel nie je vôbec pekný, a chcú sto eur za izbu. Okrem toho kávu tu nespracovávajú, iba predávajú. Za desať eur jednu kanvičku! Pekne drahá, ale aj tak som si dal, nech mám silu hľadať ďalej, nech od nich dostanem nejaké informácie, a nech môžem zneužiť ich toaletu. Povedali mi, že tá lesná cesta, po ktorej som išiel, vedie až do nasledujúceho mesta. Podľa ich odhadov sú to ešte tri hodiny. Vracať sa mi nechce, v hore sa bude aspoň lepšie hľadať nočné táborisko, keďže tam nikto nebýva, a tak pokračujem do neznáma.
Vrchol! Výhľady sú na obe strany, na jednej strane vidím údolie rieky Salween, kde som cez deň nakrúcal kávu. Rieka Salween, ktorej dĺžka dosahuje 3 289 kilometrov, tečie z Tibetskej náhornej plošiny cez Čínu až do Mjanmarska, kde tvorí časť prirodzenej hranice medzi Mjanmarskom a Thajskom. Údolie rieky, obývané pestrými etnickými skupinami, je aj je domovom rôznych druhov vzácnych živočíchov. Počas druhej svetovej vojny rieka zohrávala strategickú úlohu pri definovaní hraníc a mala veľký význam pre spojenecké sily, najmä pre "Lietajúcich tigrov", amerických dobrovoľníckych pilotov, ktorí bránili Čínu pred japonskými silami. Lietajúce tigre operovali zo základní blízko rieky Salween, využívali okolitú neprehľadnú krajinu ako úkryt a ich letecké misie zabezpečovali zásobovacie trasy a bombardovali pochodujúce japonské oddiely, či aspoň spomaľovali ich postup bombardovaním mostov cez rieku Salween. V meste Tengchong, kam táto cesta mieri, je aj veľké múzeum tejto historickej kapitoly, ale tam sa už počas tohoto výletu nedostanem. Dnes totiž nechcem hľadať miesto na prespanie po tme.
Členovia si môžu stiahnuť niektoré fotografie z mojich článkov v 4K rozlíšení, napríklad ako obrázok na plochu počítača alebo telefónu.
Odparkoval som auto rovno na vrchole hory, pripravujem si instantné slíže a pozorujem západ slnka. Na druhej strane kopca vidím údolie rieky Longchuan, historicky nie je tak dôležité, ako údolie rieky Salween, ale je podobne nádherne. Parkujem na veľkom rovnom priestranstve, ktoré predstavuje perfektné táborisko. Výrobu kávy už počas tohoto výletu nenájdem, zajtra idem domov, ale to nevadí. Tento výlet bol magický a zažil som toho viac, než som dúfal. Zaliezam do spacáku v kufri auta, zatváram oči a upadám do krásneho spánku. Sníva sa mi o vrieciach s kávou.
